• camino_head_1200x202

Camino de Santiago


  • slide00
  • slide01
  • slide02
  • slide03

Niečo z histórie Camina na našom území – Štúdia od  Martina Neumanna – Svätojakubský kult na Slovensku

Svätojakubský kult v Uhorsku

Pri rekonštrukcii priebehu stredovekých pútnických ciest sa ponúka viacero hľadísk, z pohľadu ktorých možno mapovať ich priebeh v krajine. V prvom rade ide o patrocíniá (existujúce či už zaniknuté) dodnes stojacich, ale aj zaniknutých kostolov. V druhom rade veľký podiel na rekonštrukcii svätojakubskej cesty majú aj umelecké pamiatky, predovšetkým oltáre, oltárne obrazy, sochy či fresky v interiéroch kostolov. Ako tretí pomocný bod slúžia heraldické pramene, konkrétne erby/znaky obcí, do ktorých sa v niektorých prípadoch podarilo preniesť postavu niekdajšieho patróna miestneho kostola. V neposlednom rade ako dobrá pomôcka slúži mapa stredovekých špitálov a xenodóchií, ktoré sa starali o pútnikov na ceste. Nemožno vynechať ani kláštory, ktoré mali častokrát podobnú funkciu.
Svätý Jakub starší a heraldika
Postavu sv. Jakuba staršieho je možné identifikovať v erboch obcí Dolné Vestenice, Tužina a Bobrov a Veľký Šariš. Každá z postáv je odetá v plášti, drží pútnickú palicu, kožený vak na vodu, v dvoch prípadoch má cez rameno prehodenú koženú kapsu. Nemôže chýbať typický znak svätojakubského pútnika – mušľa. Na spomenutých erboch slúži buď ako spínadlo plášťa alebo je umiestnená na klobúku. Mušľu ako symbol sv. Jakuba poznáme na levočskej erbovej listine z roku 1550 a na pečatidle z roku 1551. Taktiež v erbe obcí Záhorská Ves a Volkovce sa nachádza mušľa. V prvom prípade je umiestnená v pravom hornom rohu štítu nad kostolnou vežou. V prípade Volkoviec sa dokonca nachádza na dvoch skrížených pútnických paliciach.

 

Erby

Dolné Vestenice                      Tužina                                 Bobrov                                  Volkovce

Erby 2

 

Veľký Šariš                                           Záhorská Ves                                    Jakubovany                                            Jakubov

Fenomén putovania

Čo sa týka fenoménu putovania, prvé poznatky o cestovaní k hrobom svätcov pochádzajú z územia Slovenska už z obdobia Veľkej Moravy. Mená kniežaťa Pribinu, Koceľa, neskôr aj Rastislava, Svätopluka a jeho manželky sú zapísané v tzv. Cividalskom evanjeliári v Aquileji, kde sa zastavili na ceste do Ríma. Ďalšie informácie o pútnikoch existujú až z obdobia Uhorského kráľovstva. Podľa E. Csukovits existuje z obdobia panovania Arpádovcov tucet záznamov o pútnikoch. Prvý podľa mena známy pútnik bol knieža Álmoš, ktorý v rokoch 1107–1108 podnikol púť do Svätej zeme.
Neputovalo sa však len do Ríma či Jeruzalema. Po celej Európe vyrástla sieť pútnických miest, kde sa rozvíjali kulty rôznych svätcov. K najvýznamnejším miestam v stredovekej Európe patrilo popri Ríme aj Santiago de Compostela. Spôsobil to fakt, že práve tu sa našiel hrob sv. Jakuba staršieho. Jeho význam zvýrazňovalo i to, že bol jedným z apoštolov a okrem sv. Petra už v Európe nebol pochovaný žiadny iný apoštol.
Úcta k sv. Jakubovi staršiemu sa začala šíriť z Pyrenejského polostrova v 9. storočí. Nevieme presne, kedy sa svätojakubský kult dostal až do Uhorska. Ako prvého pútnika do Santiaga de Compostela uvádza E. Csukovits neznámeho biskupa, ktorý počas svojej cesty zomrel. Táto cesta sa mala uskutočniť pred rokom 1212. No L. Kakucs tvrdí, že už zo začiatku 12. storočia existuje záznam o šľachticoch – pútnikoch z Moravy a Uhorska, ktorí sa podieľali na financovaní obnovy kláštorného hospicu Santa Cristina v pyrenejskom priesmyku Somport. Po svojom návrate domov mali založiť pre pútnikov vlastné hospice. Žiaľ, doteraz sa ich nepodarilo identifikovať. Z roku 1307 existuje doklad o vykonaní tzv. kajúcnej púte (peregrinatio paenitentiale). Istý Herman Bank zavraždil Fridricha, syna grófa Arnolda zo spišského Hrhova. Za tento skutok bol v Levoči odsúdený na púť do Ríma, Bari, Compostely a Aachenu. J. Vielliard uvádza v listoch pútnikov dvoch rytierov (chevalier) a pripisuje im uhorský pôvod (v jednom prípade uhorský a poľský zároveň). Z roku 1380 existuje záznam o istom Jánovi Pilichovi/Pilikovi (Jean Pilich), ktorý bol 2. januára v meste sv. Jakuba. Ešte v tom istom roku podnikol opäť cestu do Compostely, no tento raz aj s istým Pavlom (Paul de Razonof). Rovnaký údaj uvádza aj de Parga. Pravdepodobne však išlo o dvoch obyvateľov poľského Mazovska – Jana Pilika zo Sierpca, ryczywolského starostu a neskoršieho mazovského vojvodu, a Pawła z Radzanowa, vojenského hodnostára v Płocku a bełského starostu. Obaja boli úzko zviazaní s dvorom kniežaťa Semovíta IV. Podľa T. Dunin-Wąsowicz išlo síce o Poliakov, no boli poddanými iného panovníka, v tomto prípade uhorského. Za svoj cieľ si Compostelu vybral možno aj vojvoda Ctibor zo Ctiboríc. Bohužiaľ sa už nedá overiť, či ide o hodnovernú informáciu.
Absolvovanie tak náročnej cesty sa nezaobišlo bez dostatočnej zásoby materiálnych a finančných prostriedkov. Je nepochybné, že takúto ďalekú cestu až na Pyrenejský polostrov si mohli v stredovekom Uhorsku dovoliť len tí najbohatší a tiež tí, ktorí mohli (či chceli) zvládnuť tak ďalekú a náročnú cestu. Potvrdzuje to aj Protocollum Testamentorum, súpis testamentov bratislavských mešťanov. Z obdobia 1414–1529 existuje len jeden záznam o púti do španielskej Compostely (z roku 1521). Ďalším faktorom mohla byť aj neznalosť pútnického miesta či zázrakov spojených s účinkovaním svätca. Vyskytli sa však aj také prípady, kedy púť vykonávali príslušníci nižších sociálnych vrstiev. V roku 1440 porodila istá žena z Uhorska dieťa, no na následky únavy z cesty zomrela. Otec nechal malú dcéru menom Madeleine adoptovať do rodiny Kataríny, vdovy po Etiennovi d´Orny, žijúcej v Lausanne. Musel sa zaviazať, že si na ňu už nebude robiť nárok. Ako príčina adopcie malej Madeleine sa uvádza chudoba.

Rekonštrukcia pútnických ciest

Hlavným prostriedkom, ktorý napomáha pri rekonštrukcii ciest v stredoveku sú kostolné patrocíniá. V prípade rekonštrukcie svätojakubskej cesty v severnej časti bývalého Uhorska je teda potrebné si všímať sakrálne pamiatky so zasvätením sv. Jakubovi staršiemu. Avšak sledovanie tohto jedného patrocínia by v mnohých prípadoch bolo nedostačujúce, ba mnohokrát aj zavádzajúce. Preto je potrebné sa zamerať aj na iných svätcov, a to predovšetkým tých, ktorí sú patrónmi pútnikov (sv. Mikuláš, sv. Jodok, sv. Gál), alebo ktorých hroby ako dôležité pútnické miesta sa nachádzali na trase do Santiaga de Compostela (sv. Egídius), takže nepochybne tvorili jedno z „povinných“ zastavení na púti naprieč kontinentom.
Ako bolo už spomenuté, musí sa pri rekonštrukcii svätojakubskej cesty vychádzať z patrocínií dodnes stojacich, ale aj zaniknutých kostolov. Z územia Slovenska je známych 18 dodnes stojacich kostolov zasvätených sv. Jakubovi staršiemu. Ide o tieto lokality: Banská Bystrica, Bardejov, Bobrov, Dolná Streda, Dubnica nad Váhom, Horné Turovce, Hronské Kosihy, Kysucké Nové Mesto, Levoča, Prašice, Smolinské, Štvrtok na Ostrove, Trnava, Tužina, Veľký Šariš, Volkovce, Vrakúň a Želiezovce. Zaniknuté patrocíniá sv. Jakuba staršieho pochádzajú z Ábelovej, Bratislavy, Čakán, Dunajskej Stredy, Jakubovian, Krásnej nad Hornádom, Lenartova, Nitry, Novej Kelče, Senného, Trebeľoviec a Veľkého Grobu. Pri tom je potrebné zohľadniť aj patrocíniá sv, Jodoka, Egídia, Mikuláša či Antona pustovníka, ale aj sv. Leonarda a Martina. Jediný kostol na Slovensku zasvätený sv. Jodokovi – patrónovi pútnikov – sa nachádza v Lechnici. Jeho patrocínium je doložené v roku 1419. Lechnica leží v údolí Dunajca, neďaleko od Červeného Kláštora. Popri Dunajci vedie cesta z Poľska na Spiš a patrocínium sv. Jodoka jasne napovedá, kto túto cestu využíval. Dozaista musela byť využívaná aj k cestám do Saint-Gilles, kde sú uložené ostatky sv. Egídia. Sv. Egídiovi sú zasvätené chrámy v Bardejove, Hronskom Beňadiku, Iliji a v Poprade. Stopy po jeho kulte evidujeme aj v Poľsku. Povedomie o tomto svätcovi sa sem dostalo v na konci 11. storočia v súvislosti s prosbou poľského kniežaťa Vladislava Hermana a jeho manželky o mužského potomka. Ten na podnet poznanského biskupa Franka poslal list opátovi v provensálskom Saint-Gilles s prosbou o pomoc a modlitby za dieťa. V roku 1086  dokonca nechal Vladislav Herman v Inowłodzi založiť kostol zasvätený sv. Egídiovi. Rovnako aj ich syn Boleslav III. Krivoústy pokračoval v propagácii kultu sv. Egídia, keď v roku 1113 vykonal pútnickú cestu k relikvii sv. Egídia v Somogyvári a ostatkom sv. Štefana v Székesféhervári. Niet teda divu, že v Malopoľsku nachádzame kostoly sv. Egídia, ktorých línia smeruje na juh cez Karpaty do Somogyváru a Záhrebu a odtiaľ ďalej cez alpské priesmyky až do južného Francúzska. Východiskový bod sa nachádzal v Inowłodzi, kde bol miestny chrám zasvätený sv. Egídiovi už v 11. storočí. Cesta sa tiahla smerom na Kraków ďalej na Rabku, kde sa rozdvojovala. Jedna jej vetva smerovala na Spiš práve cez údolie Dunajca (sv. Jodok v Lechnici). Tu sa nachádzal tiež kostol sv. Egídia v Poprade. Ak sa z Rabky odbočilo smerom na juhozápad, po prekročení hraníc s Uhorskom narazil pútnik na dedinu Bobrov, kde stál kostol sv. Jakuba staršieho. Patrón kostola sa následne premietol aj na obecnom erbe, kde v červenom poli stojí sv. Jakub s pútnickou palicou, koženou taškou a symbolom sv. Jakuba – mušľou (spínadlo na striebornom plášti). Cesta cez Karpaty na juh však neprebiehala len v oblasti Lechnice a Starej Ľubovne. Pravdepodobne druhá trasa viedla cez karpatské hrebene v priestore Dujavského sedla, kde kontrolnú funkciu nad touto dôležitou komunikáciou plnil hrad Zborov. Prvým väčším mestom smerom na juh bol Bardejov s kostolom sv. Egídia. Odtiaľ viedla cesta cez Prešov a Košice na juhozápad smerom na Somogyvár. Benediktínsky kláštor v Somogyvári, zasvätený sv. Egídiovi, bol založený uhorským kráľom Ladislavom I. Toho spájalo s Poľskom nielen tam prežité detstvo, ale aj poľská matka Rycheza, dcéra kniežaťa Meška II. Je možné, že Ladislav sa nechal inšpirovať poľským prostredím pri šírení kultu sv. Egídia v Uhorsku. Je teda možné tvrdiť, že kult sv. Egídia sa šíril v Uhorsku najmenej od 2. polovice 11. storočia. S tým súvisí aj konštituovanie pútnických ciest cez Karpatský hrebeň smerom na juh do Somogyváru.

Práve na Spiši sa pútnici z Poľska stretli s prvými pamiatkami na sv. Jakuba staršieho. Levočský chrám sv. Jakuba s monumentálnym oltárom sv. Jakuba staršieho ležal na transkontinentálnej ceste smerujúcej z východu až na Pyrenejský polostrov. Severná sakristia chrámu z poslednej štvrtiny 13. storočia pôvodne slúžila pravdepodobne ako špitál, o čom by mohli svedčiť nástenné maľby nad vstupom (skutky milosrdenstva, smrteľné hriechy). Podľa A. Reťkovskej sú maľby, oltáre a sochy v chráme sv. Jakuba v Levoči znakom vplyvu antonitov. Tí mali byť patrónmi svätojakubských pútnikov a prostredníctvom svojich kláštorov a špitálov im poskytovali potrebnú starostlivosť. Svätoantonské patrocínium je doložené aj v názve doliny potoka Lechnica pri Dunajci. Rozšírenie kultu sv. Antona je doložené nielen na Spiši (Spišská Kapitula, Danišovce, Spišská Sobota), Šariši (Jarovnice, Šarišské Bystré), Zemplíne (Ladmovce), Gemeri (Hodejovec). Takisto na Liptove sa nachádza kostol zasvätený sv. Antonovi pustovníkovi vo Važci. Ďalšou zastávkou na ceste smerom po prúde Váhu sú až Jakubovany pri Liptovskom Mikuláši. Je veľmi pravdepodobné, že tu stál kostol zasvätený sv. Jakubovi staršiemu. Postava svätca – patróna kostola – sa preniesla do obecného erbu. Nachádza sa na ňom postava s knihou a s plášťom zapnutým mušľou – nepochybným znakom sv. Jakuba staršieho. O pár kilometrov na západ sa cesta vetvila – smerom na juh cez sedlo Šturec resp. Prašnické sedlo až do osady Jakub; alebo ďalej na západ pozdĺž Váhu až do Turian, kde je kostol sv. Gála, patróna pútnikov a putujúcich cez priesmyky. Odtiaľ sa bolo treba dostať na druhý, južný breh Váhu. K tomuto účelu sa využíval most v neďalekých Sučanoch, kde sa nachádzala aj mýtna stanica. Cesta viedla smerom na juh ku Kláštoru pod Znievom, odkiaľ viedla pozdĺž Vríce cez Vrícke sedlo do Kľačna. A práve v Kľačne sa nachádza kostol sv. Gála – patróna pútnikov. Bezprostredne s Kľačno susediaca obec je Tužina s kostolom sv. Jakuba so základmi zo 14. storočia. Tužinou sa začína územie Hornej Nitry, ktorá je dosť bohatá na stopy po svätom Jakubovi. Dolné Vestenice – v obecnom erbe sa nachádza sv. Jakub starší (resp. svätojakubský pútnik), Prašice – obec doložená v 13. storočí, o storočie neskôr sa spomína aj s chrámom sv. Jakuba. Pravdepodobne ďalšie zastavenie na ceste pútnika bol benediktínsky kláštor v Ludaniciach, ktorý poskytoval útulok pre cestujúcich. Odtiaľto už nebolo ďaleko do Nitry, kde je doložený kostol sv. Jakuba už v roku 1332. Z Nitry viedla cesta smerom na Trnavu so zastavením v Dolnej Strede pri Seredi s patrocíniom sv. Jakuba doloženým listinne z 12. marca 1313. Kostol sv. Jakuba sa nachádzal aj v Trnave. Patril františkánom, ktorých prítomnosť v Trnave je doložené v prvej tretine 13. storočia. Archeologicky je však doložený aj starší objekt v subpozícii voči františkánskemu chrámu. Na ceste do Bratislavy sa nachádzal ešte jeden kostol s patrocíniom sv. Jakuba staršieho vo Veľkom Grobe. Hoci je dnes toto patrocínium zaniknuté, je písomne doložené v roku 1323. Poslednou stopou po sv. Jakubovi pred vstupom do Rakúska je cintorínska kaplnka sv. Jakuba v Bratislave (dnešné Námestie SNP). Prvýkrát je spomínaná v roku 1436 pri farskom kostole sv. Vavrinca.

Zo spomínanej osady Jakub išla cesta pozdĺž Hrona smerom na Zvolen a Novú Baňu. V priestore slovenskej brány mohol pútnik nájsť odpočinutie v benediktínskom kláštore v Hronskom Beňadiku (sv. Egídius!). Tu sa cesta odkláňala od riečneho toku a postupovala k Nitre cez Beladice a Kolíňany. Nie je bez zaujímavosti, že na tejto ceste ležia Volkovce s kostolom sv. Jakuba.

 

A ešte niečo o Kajúcnej púti z dávnej / nedávnej minulosti čo som našiel v slovenskej tlači…

Trestom za vraždu kajúcna púť do Ríma =]] (zdroj sme.sk)

 

Trestné právo v stredoveku sa zakladalo na zachovaní mieru a pokoja, čiže na rešpektovaní všeobecnej, ako aj osobnej a majetkovej nedotknuteľnosti a celistvosti. V najstaršom trestnom práve sa neveľmi rozlišovalo medzi deliktmi porušujúcimi verejný záujem a zločinmi, ktoré sa týkali súkromných záujmov.

Stíhanie trestných činov sa síce prerokúvalo na úradnej úrovni, ale spočiatku zväčša len na základe súkromnej žaloby. Predovšetkým od poškodeného a jeho rodiny či príbuzných záviselo, či a v akom rozsahu si uplatní nárok na náhradu škody alebo na odškodnenie ujmy na majetku, cti či dokonca na živote. Často sa na súde žalobcovia pokonali s obvineným previnilcom inak, než bolo bežným zvykom.

Za vraždu mal dostať hrdelný trest

A práve jeden z takýchto prípadov vraždy je zachytený v najstaršej zápisnici zo zasadnutia prešporskej mestskej rady, nazývanej aj radný protokol (Protocollum actionale). Kauza sa viaže k roku 1413, bola prerokovaná vo štvrtok po sviatku blahoslaveného Antona, čiže 7. septembra. Zvláštnosťou prípadu je práve vynesený rozsudok, ktorý sa čiastočne vymyká z rámca vtedajšej právnej zvyklosti. Podľa nej sa totiž zväčša stanovil trest, ktorý mal zjavnú súvislosť so spáchaným činom, takže za vraždu sa spravidla vymeral hrdelný trest.

V radnom protokole mesta Prešporka sa uvádza: „Pred náš verejný súd sa dostavil Mikuláš Obracht spolu so svojimi bratmi Petrom Obrachtom z Mostu a Jánom Obrachtom, aby zažalovali Hinca Gengleina, ktorý je stolárskym majstrom u urodzeného pána grófa v Čeklísi (dnes Bernolákovo), lebo tento Genglein o polnoci v dome richtára v Čeklísi preklal nožom a zavraždil ich vlastného brata Pavla Obrachta.“

Modlitby obmäkčili aj príbuzných

Bratia žiadali, aby prešporský súd potrestal Gengleina za zákernú vraždu podľa práva, a to mimoriadne prísnym spôsobom. Páchateľa mali priviazať o konský chvost, povláčiť ho po meste a potom ho lámať v kolese. V protokole je zapísané, že „na úpenlivé prosby k Bohu a na príhovory mnohých ctihodných a zbožných ľudí, ktorí obmäkčili aj bratov a príbuzných usmrteného“, mestský súd ustúpil od vynesenia trestu smrti. Udelil Gengleinovi milosť s tým, že najneskôr do roka vykoná kajúcnu púť do Ríma. Súd ďalej rozhodol, že „Genglein daruje kostolu v Čeklísi obetné sviece, že v čeklískom kostole dá odslúžiť tridsať omší za spásu duše Pavla Obrachta a napokon, že zakúpi na cintoríne v Čeklísi miesto na pochovanie pozostatkov zavraždeného“.

Už nikdy nebude škodiť žiadnym spôsobom

Genglein sa pred súdom zaviazal, že splní všetky stanovené podmienky a že „nikdy nebude škodiť bratom zavraždeného slovami ani činmi, ani žiadnym iným spôsobom“. Keďže len Gengleinov ústny záväzok by súdu nebol stačil, verejne sa za neho zaručilo 15 vážených občanov, ktorých mená zapísali do protokolu. Medzi ručiteľmi bol napríklad aj senecký richtár Mikuláš Hermann či čeklísky kastelán Ján z Kuchyne na Záhorí.

Genglein zaiste splnil stanovené záväzky, lebo inak by ich splnenie prešlo na ručiteľov, čo by prešporské mestské orgány určite boli zaznamenali. Nezachovala sa nám ani správa o ďalekej a súčasne nebezpečnej púti kajúcnika Gengleina. Bola by dnes nepochybne zaujímavým cestopisným čítaním, určite vzrušujúcejším než samotný kriminálny delikt, ktorý sa pred šiestimi storočiami odohral v Čeklísi.

 

 

Camino Europe (peregrinatio paenitentiae) is powered by WordPress
triptown.eu